Prológ
Prológ
Kedysi dávno, v minulosti, na ktorú zabudli už aj legendy z prázdna povstala zem, sformovaná v rukách bytostí sediacich na trónoch vo svete, kam smú vstúpiť len nesmrteľné božstvá. A tak, na počiatku, vo svojom rozmare, stvorili široké, pusté pláne, bez života, ako podnož pre svoje nohy. No keď uzreli svoje dielo, spoznali smútok a prázdnotu, lebo v ňom nebolo života. Oni sami súc životom, rozhodli sa stvoriť iný život. A tak dali, aby sa rozostúpili pláne a prázdnotu naplnili vodou zo svojich studníc, aby vznikli moria, rieky, jazerá a oceány a do nich vložili prvý život, aby sa plavil vo vodách. Tento život sformovali z dna mora a z jeho hladiny, aby bol súčasťou vôd po všetky veky. Povolali jedného z nesmrteľných a do rúk mu vložili autoritu nad morskými vlnami, aby vládol po všetky dni zeme nad vodou i nad tým, čo je v nej. Voda vtedy nepoznala hnev, ani rozhorčenie a jej toky boli pokojné, bez dravých vĺn a divokých prúdov.
No pláne boli naďalej ako pustina – bez života a krásy – a tak utvorili nebo a dali slnku, aby mu vládlo a aby vládlo dňu, ako jeho kráľ a aby hrialo zem po všetky dni trvania jej vekov. A od tej doby je svetu známa tvár Aminalia - toho, ktorý sedí na tróne zbudovanom na spaľujúcom ohni Kráľa nad dňom. A svojim dychom na oblohe utvorili čierne mračná aby vo svoj čas zakryli tvár slnka a dali zemi vlahu. Keď sa tak stalo prvý krát, pustiny bez života vydali svoje deti na obdiv a urodili sa prvé steblá sviežej trávy. A tak Najvyšší - Sediaci na trónoch - povolali nesmrteľnú bytosť a dali jej autoritu vládnuť nad rastlinami a povedali mu:
„Dávaj pozor, nech nám neuschne naša záhrada!“ A on učinil podľa ich slova a v správnom čase dával vlahu, aby prekvitalo dielo Najvyšších.
A v tých dňoch, rozhodol sa jeden z tých, čo sformovali svet, že vysadí lesy a tak utvoril stromy a ich semená zasadil do zeme a dal im vyrásť nad všetky rastliny, ktoré boli na zemi. A jeho dielo sa Najvyšším páčilo a tak dali inej nesmrteľnej bytosti moc a autoritu vládnuť nad lesmi a prikázali mu:
„Dávaj pozor, aby drevo stromov neuschlo a aby víchrica v čase svojej vlády nezlomila ich kmeň alebo nevyvalila ich koreň.“ A on učinil podľa ich slova a staral sa o lesy. Ba čo viac, dal, aby sa rozrastali po celej zemi.
Boli utvorené aj hory, i hlboké doliny, i údolia, no nebolo nikoho, kto by po zemi chodil. Boli len morské bytosti, ktoré plávali vo vodách. Vtedy vyťal jeden z Najvyšších strom a z jeho dreva vyrezal sochu na svoj obraz a vdýchol do nej život, aby ožila a dal bytosti meno Vlk. Aby nebol Vlk sám, učinil mu druhov a družky, aby s nimi žil a chodil po zemi.
Vlci boli múdre bytosti, vysokého vzrastu, niektoré až tri metre vysoké a žili v jaskyniach, ktoré im Najvyšší – ich stvoriteľ – vytesal do skál uprostred hustého lesa. A zvolili si svojho panovníka a ten im vládol. Vtedy si povolal Najvyšší nesmrteľnú bytosť a povedal jej tieto slová:
„Hľa, učinil som živú bytosť, vytesal som ju z dreva na svoj obraz, ale nemá pastiera a ochrancu, preto tebe hovorím, budeš im pastierom a ochrancom! Nech nepadne nadarmo ani kvapka krvi týchto bytostí k zemi, inak ku mne bude volať po pomste!“ A dal nesmrteľnej bytosti podobu bielej vlčice a dal jej ohromnú moc. A tak sa z nesmrteľnej bytosti stal Patrón, ktorý ochraňoval prvý národ zeme. A oči vlčice boli ako oheň, jej dych mrazivý, ako najtuhšia zima, zuby a pazúry ako meče a keď prehovorila triasla sa zem a dunela. Jej meno bolo Timida. A vlci vládli sušine, lebo nebolo nikoho iného, kto by po nej chodil. Meno Najvyššieho, ktorý to bol učinil prvý pozemský národ bolo Galarix.
No keď videli ostatní Najvyšší, že dielo, ktoré stvoril ich druh je dobré, rozhodli sa utvoriť si svoje deti a položiť ich na zem. A tak zrodili sa mnohé slávne národy, ktoré poznáme až do týchto čias.
Eweney, utvorila si elfov, aby vládli lesom po boku Vysokých Vlkov. Z mesačného svitu na nebi a zo zelene Edhenskej ich utvorila. Preto to bol národ milujúci prírodu, ktorý spieval piesne o hviezdach a o noci a národ, ktorý sa radoval zo slobody a krásy prírody.
Khiral, utvoril si národ z tvrdej skaly a odel ich do brnení zo zlata, ktoré sám ukoval a povedal: „Toto je môj národ! Hľa, najmenší je z pomedzi národov no v moci prekoná všetky!“
Filarion utvoril si národ, ktorého domovom bolo more a povedal: „Uzrite, všetky národy chodia po suchej zemi, ale tento národ plavý sa v moriach a oceánoch a vládne im!“
Ezralia vzala do rúk mocný hrom a z neho vytvorila divoký národ Seldanský. Udatní bojovníci, ktorých domovinou boli neúrodné pláne. Prebývali v stánoch a chodili po pláňach.
A nakoniec Gormon utvoril rasu ľudí, na svoj obraz, aby chodila po zemi.
A národy chodili pod slnkom a nebolo tmy a tak Najvyšší dali zemi, aby sa točila a krúžila okolo slnka a tiež utvorili hviezdy, ako deti kráľa noci a trón dali Mesiacu. A tak sa striedal deň s nocou. Dali tiež, aby sa menila teplota a aby sa striedali ročné obdobia a tak sa stalo, že bola jar a bolo leto, bola jeseň a tiež bola zima.
Všetko to, čo utvorili bolo dobré a nebolo v tom nijakého zla, lebo zlo a temnotu národy, ani iné živé bytosti nepoznali. Vtedy všetci hovorili jedným jazykom a národ miloval národ. A národy rástli v sile a rástli v množstve a každý z nich mal svojho patróna, aby ho učila viedol po svojich cestách a aby nezabudol, kto sú stvoritelia a koho treba uctievať.
*********
Avšak na druhej strane závoja, ktorý oddeľoval svet od sveta žili nesmrteľní, ktorých srdcia neboli čisté a jedného dňa, najvyšší z nich predstúpil pred tróny a takto riekol:
„Hľa, vy ste utvorili svoj svet a je dobrý! Tak teraz aj my chceme priložiť ruku k dielu a utvoriť niečo, čo dáme darom pre vás!“ A Sediaci na trónoch sa hlasno radili a nakoniec súhlasili a tak dali bráne závoja, aby sa otvorila pre každého, kto by chcel prejsť a nesmrteľný so skazeným srdcom prešli na druhú stranu, aby začali konať svoje dielo.
V tých časoch boli utvorené národy, v ktorých srdciach driemalo zlo a skazenosť a mená tých národov boli: Orkovia, trolovia, Thar’gorduin a Farah’ewely – čo sú temní elfovia.
Najvyšší videli zlo, ktoré je v srdciach národov a preveľmi sa rozhnevali na ich stvoriteľov. Prikázali im, aby sa vrátili na svoju stranu závoja, no oni odmietli a tak vypukla prestrašná vojna. Nesmrteľný sa postavili proti nesmrteľným a národy stvorenia proti sebe. Dobro bojovalo so zlom a preveľmi tak spustošili zem. Dlhé stáročia toto trvalo, kým štyria duchovia Dohandril – ten, ktorý vládol nad zemou, Eriladar, ktorý vládol vode, Gorred, ktorý vládol vzduchu a Moriggan, ktorá vládla ohňu, nedali svoje nesmrteľné srdcia štyrom ľudským mágom, aby pomocou nich utvorili kúzlo, ktoré by ochránilo ich svet pred skazou.
A tak Dharita, Ricon, Maluriel a Lanna vytvorili štyri duchovné kamene, ktoré vložili do štyroch magických čiaš a každú uložili na skryté miesta v krajine Edhene, na ostrove Eliden a tam im predali svoju životnú silu, aby sa rozžiarili a vytlačili temné bytosti na druhú stranu závoja. A keď sa tak stalo, učni mágov ukryli štyri čaše na miestach, kam sa smrteľné srdce neodváži.
No mier nenastal, pretože na zemi, ktorú Najvyšší stvorilo zostali žiť národy so srdcom skazeným a ďalej viedli vojnu proti ich stvorenstvu.
Na štyri čase začal sadať prach, no moje srdce mi našepkáva, že znova ich bude potreba. Na závoj tlačia sa zase bytosti temna a chcú preniknúť do nášho sveta. Ich túžba po pomste stále silnie a obávam sa, že keď sem preniknú, nič im nezabráni zničiť krásu nášho sveta. Je potreba hrdinov, ktorý sa chopia zbrane a obnovia magický jas čiaš. No v dnešnej dobe je ťažké nájsť takých, ktorí by boli ochotní postaviť sa tvarou v tvár ohrozeniu a smrti.
Upadli sme do zabudnutia, my, žijúci na chrbte vetrov, i tí, ktorí trónia nad nami. Ako teda prehovoríme k národom, aby mali sa na pozore? Ako teda zjavím svoje obavy tým, ktorí chodia po zemi, keď nik nie je hoden vidieť? Kiež sa moje videnie nesie k niekomu, kto je hoden ho prijať a niesť, aby sa zachránil život, ktorý zasadili Najvyšší.
Pramnoho rokov vládol pokoj, no ďalší Aion blíži sa ku koncu. Neviem, koľko rokov mu zostáva, no nebude tomu dlho a Závoj sa opäť pretrhá. Potom nastane súženie a plač, pretože už nebude útechy a nebude ani úľavy od bolesti a trápenia. Národy pojdu ohňom, mečom, hladom a morom a nebude nikoho, kto by na ne spomínal. Umrú lúčne kvety, vyhnije úroda v sadoch, opadne lístie stromov a uhynie vzer, ktorá chodí pod ich strechou.
Takto prehováram k tebe Alka, najvyššia spomedzi vlčích vladárov. Uchovaj si to na srdci a nedopusť, aby sa moje slová od teba vzdialili. Povedz o tom svojim druhom v príhodný čas, ktorý ti ukážem. Kiež moje proroctvo nájde si cestu k tým, ktorí budú hodní zvrátiť osud tohto sveta, pretože blíži sa jeho koniec.
