Kapitola II
Dorazil som domov krátko po svitaní, keď sa už dedina začala prebúdzať k svojmu životu. Čakal ma bežný deň, povedal by som, no moja myseľ bola nesmierne zaťažená a zabratá v dumaní. Uvažoval som nad tým, ako naložiť s láskou k Ewerin a či jej azda snáď mám učiniť po vôli. Zvažoval som všetky pre i proti a veľmi ostražito som dbal na tom, aby som nevynechal ani ten najmenší poznatok a detail.
Aj keď som bol vyčerpaný, práca mi šla ako od ruky. Moja myseľ bola odletená kamsi za hory a moria, preto som nevnímal ťarchu, ktorú som si nabral na plecia.
V jednom okamihu ku mne z nenazdajky pristúpil otec a položil mi ruku na rameno. To som práve vyťahoval plevy z nášho poľa, aby ich koreň nedusil koreň našej úrode.
„Synu,“ oslovil ma starostlivo a utrápene, akoby tušil, čo sa chystá. Zovrelo mi srdce a previnilo som sa mu pozrel do očí. Nemal som ďaleko od toho, aby som sa priznal k tomu, čo plánujem. „Čo ti sadlo na nos?“ Spýtal sa ma a ja som si v duchu vydýchol.
„Nič otče, len noc bola ťažká.“ Odpovedal som a hneď som sa vrátil k práci, aby som zakryl svoje rozpaky do ktorých ma privádzalo vlastné klamstvo.
„Nehovor že!“ Prehodil pobavene. „A čo takého sa dialo v noci?“ Nedal mi pokoja.
„Spánok odo mňa utekal.“
„Bodaj by nie, keď si sa ako smrad vytratil z domu, len čo padol súmrak.“
Prekukol ma! Premkla ma hrôza, no neodvrátil som sa od svojej práce, aby snáď na mne nebolo padať červenú tvár. V tých chvíľach mi na chvíľku zastalo srdce a mal som pocit, akoby som sa ani nemohol nadýchnuť. Zahryzol som si do pier a volil správne slová, no než mi vôbec prišli na myseľ otec pokračoval vo svojej reči.
„Kamže si sa zobral? Hľadať samotu a pokoj? Či je v tom azda nejaké dievča spomedzi dcér Garotu?“
„Nie otče!“ Zapišťal som a ďalej som sa venoval práci, čo mi prišlo ešte viac nápadné, akoby som sa od nej mal odvrátiť. „Nejde o žiadnu z dcér Garotu.“
„Tak ti na srdce sadla snáď iná deva z okolia?“ Dobiedzal neodbytne.
„Nie otče, len som hľadal samotu a ticho lesa. Odpusť, mal som ti o tom povedať, aby si sa nestrachoval.“
„Nestrachoval som sa! Si už muž, prečo by som sa mal teda strachovať? Potľapkal ma po pleci a a povedal: „Nože povstaň a pozri sa svojmu otcovi do očí.“
Urobil som, ako mi nakázal a bez slova som opustil svoju prácu a pozrel sa mu do očí. Dalo mi to mnoho práce, aby som pred jeho prísnym pohľadom neuhol.
„Čo ťa trápi?“ Spýtal sa ma rázne, no zároveň otcovsky nežne.
„Nič otče.“ Odpovedal som najchladnejšie, ako som len vedel. „Nič ma netrápi.“
„Dobre teda. Poď, niečo ti dám.“ Povedal a uchopil ma za ruku. Viedol ma z poľa k nášmu domu a až zaň do starej stodoly, ktorú sme už roky nevyužívali na nič iné, len na skladovanie kdejakých zbytočností, ktoré otcovi z nejakého dôvodu srdce nedovolilo vyhodiť, či predať.
„Čo mi chceš dať? Spýtal som sa neisto, keď ma voviedol do temnoty starej, zatuchnutej budovy.
„Niečo, čo u nás dedí prvorodený syn. Mal som ti to dať už dávno, keď som spozoroval, že sa meníš na muža, no matka nedovolila. Teraz je už, ale čas a nech si žena kvákoce svoje, viem čo je správne.“ Otec sa cez kdejaké zbytočnosti prebrodil k veľkému, drevenému, opornému stĺpu a a zvesil z neho čosi zabalené v látke. Pristúpil ku mne a povedal: „Rozbaľ to!“
Učinil som tak, ako mi bolo prikázané a rozbalil som látku. V nej bol zabalený meč uložený v pošve. Nebol to práve kráľovský klenot, ale bol prekrásny. Ľahký, čo do váhy, ale nesmierne ostrí, ako som neskôr zistil. Schopný usmrtiť. Nebola to len drevená hračka a rýchlo som pochopil, prečo matka nemala radosť z toho, že mi ho otec dáva.
„Dedí sa u nás z otca na syna už celé generácie. Nie je mi známe kto ho ukoval, ale nebol to nik spomedzi ľudí. Uchop rukoväť a uzri čepeľ! Žiary ako nebo počas jasného dňa! Je to veľkolepý klenot tejto rodiny a teraz si jeho patrónom ty.“
Vytasil som teda meč z jeho pošvy a starostlivo som si ho prezrel, tak, ako mi otec prikázal. Jeho čepeľ bola skutočne taká jasná, ako nebol Zub času sa na nej vôbec neprejavil, hoc musela mať mnoho rokov. Pošva bola ošúchaná, zničená a špinavá, bola neskutočne stará. Rukoväť bola obviazaná čiernou kožou.
Meč pôsobil síce obyčajne, no bolo na ňom čosi neobvyklého. Obkolesovala ho nesmierne ťažká a tajuplná atmosféra.
Nestihol som ani poďakovať a otec sa opäť chopil slova.
„Je tvoj,“ zopakoval, „teraz sa vráť k práci. Je toho ešte hodne, čo treba spraviť.“
Otočil som sa teda k odchodu, keď tu som sa zarazil a vrátil som svoj pohľad k otcovi. „Otče?“ Oslovil som ho.
„Hovor,“ posmelil ma prosto.
Poviem mu o nej! Zaslúži si vedieť, čo mám na pláne. Je toho hoden. Musí byť pripravený na môj odchod. Pre mňa to možno nebude musieť byť útek. Ale ako to vezme? Uvažoval som a chvíľa ticha stále viac a viac narastala. Čo keď ma nebude chcieť pustiť? Čo keď si dozrie na to, aby som nikam nešiel. On to nepochopí...
„Som ti nesmierne vďačný,“ povedal som napokon a preglgol som hrču, ktorá mi navrela v hrdle. „Tento dar takmer ani nemôžem prijať.“
„Nie len, že môžeš, ale ty aj musíš,“ usmial sa, pristúpiac ku mne ma potľapkal po pleci a vyviedol zo stodoly, ktorú za nami zatvoril.
Povzbudený príjemným darom mi práca šla ako od ruky, kým som si neuvedomil, čo všetko opúšťam. Pozrel som na svoju rodinu po svojej pravici i ľavici. Každý mal svoju robotu a jeden druhého si nevšímali, keď sme však sadli za jeden stôl, to už bola iná pieseň. Milovali sme jeden druhého. Bolo nám spolu skvelo. Boli sme jednotní a nechýbalo nám nič, hoc sme nemali dosť peňazí a často sme žili v strachu, pretože naši panovníci len málokedy preukazovali milosť, ale keď sme boli spolu, nič nás nemohlo oslabiť a zlomiť.
Toto musím opustiť? Od tohto mám utiecť a ani sa nerozlúčiť? To by nebolo spravodlivé! Uvažoval som, keď som zaľahol do postele a díval sa na popraskaný strop nado mnou. Ktoré miesto len budem schopný nazvať domovom alebo o ňom čo i len uvažovať ako o domovine, keď tam nebudú oni? Odídem snáď z miesta, ktoré tak milujem? Položil som si otázku.
Áno! Áno, ty hlupák, odídeš! Veď ju miluješ viac, ako vlastný život a miluješ ju viac, ako svoj domov! Ozvalo sa srdce a prehlušilo hlas, ktorý mi znel v mysli.
Avšak uvažuj i nad tým, akú ranu tým spôsobíš tým, ktorí ťa milujú! Odpovedal rozum srdcu veľmi hnevlivo. Bolo to, ako keby vo mne bojovala jedna časť mojej bytosti s tou druhou. Moje srdce stálo v boji proti mojej myslia a oboje reagovali veľmi namosúrene, no každá strana iným spôsobom.
Srdce... srdce to bolo tak... prekrásne vášnivé a divoké. Nespútané a slobodné. Jeho túžby boli tak lákavé.
A potom myseľ... Myseľ, tá bola taká múdra a rozumná. Jej hnev bol taký vyrovnaný, akoby to nebol ani hnev, len túžba po spravodlivosti a rozumnosti. Nič, čo by ma uchvátilo.
Aký človek odvráti sa od milujúcej rodiny, bez slovka na rozlúčku? Spýtal sa rozum, nevedno, či mňa, či môjho srdca.
Tu sa uchopilo slova srdce a stroho odpovedalo: Zamilovaný! Rozhorlilo sa a hnev v ňom ešte narástol.
Zamilovaný, či oslepený? Urážlivo zareagovalo moje svedomie.
Zamilovaný! Zopakovalo srdce o nič menej nepokojne.
Či azda im to nezláme srdcia? Nebudú snáď krvácať a roniť slzy? Nebudú sa snáď strachovať a pátrať po tebe, keď len tak, vyparíš sa spolu so slnkom? Spustilo svoju kázeň svedomie a ja som len ticho načúval. Počas tejto reči zmĺklo aj samotné srdce. Či načúvalo, to mi nie je známe. Kde sa teda podela láska v tebe, keď zraníš tých, ktorí ťa priniesli na tento svet a ktorí ťa milujúco chránili počas života od toho najmenšieho drobčeka? Či to nie sú oni, vďaka komu si sa stal mužom? Veď oni nedopustili, aby na teba prišlo zlé a oni nedopustili, aby ťa dopadla smrť. Oni nedali, aby si hladoval a tiež to boli práve oni, kto ťa milovali od začiatku tvojho bytia. Kde by si bol, nebyť ich? Domnievaš sa azda vo svojej zaslepenosti, že by si žil? Domnievaš sa azda, že by si poznal lásku? Tvoje srdce by bolo mŕtve a tvoja myseľ mĺkva, lebo srdce by zanechalo svoj zhon a oči by ti nežiarili životom. Dávno by si spočíval pod ťarchou hliny nebyť ich!
Ak nie je vďačnosť dostatočným dôvodom a oddanosť spolu s ňou, čo je ti potom dobrým dôvodom, aby si sa neodvracal od tých, ktorí ťa milovali, milujú a milovať i budú, nech by si vykonal hocijak skazený skutok?
Potichu som spracúval mocnú reč, ktorú prehovorilo moje svedomie. Dopadla na mňa ako ťažký kameň a preveľmi ma zaťažila. Zostal som v nepokoji a nebolo mi ani zďaleka jasné, čo je správne a čo nie. Veď predsa musím ísť za svojím šťastím, ale brať ho iným? To nie, to mi nepripadalo správne.
Ako sa mám teda rozhodnúť? Spýtal som sa sám seba, načo sa opäť ozvalo srdce a prehovorilo ku mne tieto slová:
Či nebude ti i ona rodinou? Muž opustí svoju mať kvôli žene! Tak to je po všetky dni, nie od počiatku tvojho života, ale od počiatku vekov! Môžem premrhať svoj život a učiniť rodinu, do ktorej si sa narodil šťastnou, ale tiež môžeš ponechať si svoje šťastie a založiť si rodinu novú. Táto ti však nebude daná podľa krvi, ale vyberieš si ju sám podľa srdca.
Rozpamätaj sa na jej krásnu tvár! Na jej oči, ktoré ťa uchvátili a zažali v tebe plameň! Rozpamätaj sa na jej vlasy a prekrásnu vôňu! Nože len si spomeň, ako s ňou chutí život? Aký slobodný s ňou smieš byť? Aká radosť preteká z vás oboch, keď ste jeden druhému po boku? Či to nie je hodné toho, aby si zanevrel na rodinu, ktorá ti je daná, hoc si sa o ňu nepýtal?
A neklam seba lživými slovami, lebo nie kvôli láske matky, či prísnosti otca si sa stal mužom, ale kvôli láske k žene! Rozpamätaj sa a jasne vidz, aký bol tvoj život pred tým, ako si ju spoznal? Či si nehľadal zábavu a hry s priateľmi a súrodencami? Či si nehľadal, ako uniknúť od práce a behať po lúke? Či ťa ešte do nedávna nebavili detské hry a neplesalo tvoje srdce pri nich? A hľa, aká zmena!
Teraz sa náhliš za láskou a náhliš sa za citom! Náhliš sa za krásou ženy a prinášaš obete pred jej nohy, aby vaša láska prekvitala! Či toto nie je snáď to, ako sa chová muž? Či toto nie je to muženstvo o ktorom seba presviedčaš, že ho máš pre matku a otca?
Bol som uchvátený krásou, ktorá mi bola zjavená! Áno, takto tomu je! Áno, som mužom pre ňu a nie pre tých, ktorí mi dali život! Áno som im vďačný za to pramnoho, čo vykonali, ale načo im byť ďalej príťažou? Na čo im ďalej stáť v ceste a ťažiť ich? Keď odídem bude im lepšie a budú šťastný, lebo sa raz iste zvedia, že som šťastný ja!
Ale čo ak nezvedia? Vložilo sa do toho opäť to otravné svedomie. Čo ak im ostane skryté, čo je s tebou ty hlupák? Čo ak vo svojom dumaní prídu len na tie hrozné veci? Čo ak si budú myslieť, že ležíš niekde mŕtvy možno v hrobe bez mena alebo pre všetku strašnú hrôzu nenájde tvoje telo pokoja, lebo ostalo hodené, aby zhnilo kdesi v lese?
Veľmi som sa predesil, keď mi na myseľ prišli tieto slová. Ako by som im toto mohol učiniť? Spýtal som sa samého seba, no ostalo ticho. Neprišla žiadna odpoveď. Ostal som ponechaný svojej samote a spánok odo mňa utekal. Zmáhala ma únava, no nepriviedla ma k spánku.
Čo mám urobiť? Ako sa mám zachovať? Pýtal som sa samého seba, no nevedel som nájsť žiadne riešenie. Obe moje časti mali v niečom pravdu, ale ako si mám zvoliť medzi láskou k žene a rodinou?
Noc sa mi vliekla neuveriteľne pomaly, akoby ani nemala konca. Bola nekonečná! Nemohol som prestať uvažovať, moja vlastná myseľ ma mučila. Nedala mi vydýchnuť a kruto sa so mnou zahrávala.
Zúfalo som sa modlil za pokoj, dokonca aj k bohom, ktorých som nepoznal. Chcel som utiecť od tej bolesti, ktorá prestupovala celú moju bytosť.
Chcem odísť. Rozhodol som sa napokon, keď už sa blížilo svitanie. S nocou odchádzal aj môj nepokoj a naplnil ma pokoj. Konečne som prišiel na riešenie. Opustiť moju rodinu bude ťažké a ja som to vedel, ale život s ňou bude viac, ako nádherný. Bolesť, ktorá je vo mne, pretože chcem opustiť svoju rodinu pri nej časom pominie a budem opäť šťastný.
Vedel som, že vo chvíli, keď uvidím jej tvár, všetko sa zmení. Z noci mojej bolesti sa stane deň mojej radosti. S ňou bude môj život lepší. Viem to, lebo každá chvíľa môjho života s ňou je lepšia. S ňou som iný. Aj ja som lepší.
