Kapitola I: Sám v horách
Na oblohe zadunel hrom, sprevádzaný piskľavým vetrom, ktorý sa bez varovania zodvihol a oprel sa do chlapcovho spoteného tela. Bez milosti zdvíhal suché lístie, nafukujúc ho do jeho tváre a lomcoval konármi vysokých stromov, ohýbajúc ich, akoby ich chcel aj s koreňmi vyrvať zo zeme. Vzduch ešte väčšmi oťažel a atmosféra blížiacej sa búrky zovrela Dastienovo srdce v nepríjemnom pocite strachu a opustenia. Chlapec však neprestával kráčať vpred.
Dastien v jeden ruke zvieral luk a v druhej šíp. Civel do tmy a hľadal akékoľvek stopy po lani, ktorá pred ním už celú večnosť unikala.
Nemôže byť ďaleko, pomyslel si a oprel sa o hrubý kmeň jedného z množstva stromov na záveternej strane, počúvajúc prenikavý piskot vetra. Takto sa aspoň ako-tak ukryl pred jeho dravými poryvmi. Jeho chlad prenikal pod chlapcove šaty, až ku kostiam a spôsoboval mu nepríjemnú bolesť.
Musím si nájsť úkryt, rozhodol sa po krátkej chvíľu uvažovania nad tým, či má pokračovať. V takejto búrke sa, ale ďaleko nedostanem. Vďaka chladu si už takmer prestal cítiť skrehnuté ruky a kĺby ho bolestivo pálili. Nervózne sa rozhliadol po tmavom lese v dúfaní, že zistí, kde je, no bolo to márne. Na to, aby sa dokázal zorientovať bol les až príliš temný.
Ak sa vydám na výhod, napadlo ho napokon, mám šancu, že sa dostanem k Dračiemu zubu. Tam si nájdem suchý a chránený úkryt v jednej z jaskýň. Dastien sa pri spomienke na miesto, na ktorom chcel prenocovať, zachvel. Chvíľu mlčky uvažoval nad svojím nápadom, váhajúc o jeho správnosti, no prvé kvapky chladného dažďa ho pohnali do kroku.
Búrka dorazila a dážď postupne rýchlejším tempom bubnoval o lístie stromov. Nad nebi hromžili blesky a hromy, ktoré osvetľovali celé údolie. Znelo to, akoby sa trhala obloha. Ohlušujúce bum a prásk takmer trhali Dastienove ušné bubienky.
Rýchlim krokom sa vydal na východ (teda aspoň v to dúfal), pričom ho vietor nemilosrdne bičoval do chrbta a nedal mu ani na chvíľu zabudnúť na svoj chladný dych, ktorý tyranizoval jeho prepotené telo. Míňal strom za stromov, ker za krom, šúchal sa strmými svahmi do korýt potokov štveral sa z nich von, tak rýchlo, ako len vládal a ako mu skrehnuté svaly dovoľovali. Dlhé minúty, ktoré sa zlievali do neurčitého nekonečna sa zmorene vliekol dopredu v stále na sile naberajúcom daždi. V rastúcom zúfalstve zo seba sem-tam, cez drkotajúce zuby, vykoktal nadávku.
Už-už začal pochybovať o svojom pláne vydať sa na východ, keď si uvedomil, že les okolo neho redne a on vychádza na stromami obklopenú čistinku, v ktorej prostriedku sa týčilo skalné bralo až k nebesiam.
Dračí zub! Zajasal v duchu, keď pred sebou uzrel obrys skalného giganta, vystupujúceho zo zeme. O tomto magickom mieste počul mnohé príbehy. Niektoré romantické a krásne, iné desivé a smutné. Dokonca ho už raz uzrel na vlastné oči, no bázeň mu nedovolila priblížiť sa k nemu.
Miesto bolo obkolesené zvláštnou atmosférou, ktorá bola zvláštne napätá a vzduch okolo celého skalného útvaru bol akýsi nevysvetliteľne iný, plný čohosi mysteriózneho a záhadného.
Lovci (nezáleží na tom, aký boli skúsený) z okolitých dedín a usadlostí, sa k nemu radšej ani nepribližovali, pokiaľ to nebolo naozaj nevyhnutné pre ich prežitie. No tí, ktorí v sebe našli odvahu a predsa len pristúpili k dominante južanských lesov, opisovali onú pochmúrnu, napätú atmosféru a hovorilo o nespočetnom množstve opustených jaskýň, v ktorých našli svoje útočisko, keď nemali inú možnosť, ako prečkať noc v náručí miesta opradeného legendami a nevypovedateľným tajomstvom.
„Niet tam ani živej duše!“ Počul raz hovoriť v dedinskej krčme jedného z lovcov. „Aj zvieratá sa tomu miestu radšej vyhnú, než aby sa zabývali v jednej z tých dier!“
Dastien dúfal, že jednu zo spomínaných jaskýň sa mu pošťastí v takejto tme objaviť a ukryť sa v nej. Šatstvo mal už úplne zmočené a voda z neho stekala prúdom. Mokré, čierne vlasy mu padali do tváre a zakrývali oči, farby oblohy v najjasnejší deň.
Keď prešiel čistinku a dostal sa ku kamenistému úbočiu, vydal sa pozdĺž skalnej steny. Netrvalo dlho a narazil na úzky otvor, skrývajúci sa za kmeňom starého stromu. Pretiahol sa pomedzi steny brala, až sa ocitol v neveľkej, temnej jaskyni. Nebol v nej práve najlepší vzduch, no našiel tam sucho a úkryt pred dažďom a besniacim vetriskom, za čo bol vďačný.
Zhodil z chrbta batoh, z kravskej kože, v ktorom niesol svoje zásoby a pár polienok suchého dreva pre podobné prípady. Rozložil ich na zem, keďže bola celá jaskyňa vystlaná mäkkým machom ohradil ohnisko kameňmi, ktoré sa kde-tu v jaskyni povaľovali. Zaostreným drievkom začal prechádzať po jednom z klátikov, v dúfaní, že sa mu podarí rozložiť oheň. Tma, do ktorej bol ponorený mu náročnú úlohu nijak neuľahčovala, no i napriek tomu sa mu to podarilo. Polienko zapraskalo a plamienok zbĺkol, najskôr len malý, no postupne pohltil celé drevo a preskočil na ostatné.
„Dobre,“ vydýchol, „toto na pár hodín postačí,“ povedal si povzbudivo a vyzliekol si mokré šaty. Prikryl sa starou dekou, ktorá sa mu zahryzla do obnaženej kože a zadíval sa do plameňov ohňa, ktoré pomaly pojedali telá suchých drievok.
Chlapec sa rozhliadol po malej jaskyni, no v matnom svetle ohniska nevidel nič zaujímavé, len holé steny neveľkého priestoru. Netrvalo dlho a náročná cesta, plná nepríjemných starostí a prekážok si začala vyberať svoju daň. Jeho viečka oťaželi a čoskoro sa ponoril do hlbokého, nepokojného spánku, aj napriek bolesti, ktorú mu spôsobovali vyčerpané svaly, zatiaľ čo nad nocou preberali vládu víchrica a búrka.
**********
Keď Dastien otvoril oči oheň už dávno neplápolal a čierne uhlíky, ktoré po ňom ako pamiatka zostali, boli celkom chladné. Cez úzky otvor jaskyne prenikalo do vnútra slnečné svetlo a z vonka sa ozýval spev vtáčikov. Bolo po búrke.
Neochotne si na seba navliekol ešte stále vlhké šatstvo a skúmavo sa ešte raz rozhliadol po jeho úkryte. Jeho oči dopadli na ďalšiu trhlinu v stene, ktorá viedla hlbšie do temnoty Dračieho zubu. Chlapec chvíľu váhal, zvažujúc všetky riziká. Uvedomoval si, že prežitie akéhosi smiešneho a bláznivého dobrodružstva nie je ani zďaleka dôvod jeho pobytu v horách, no čosi mu nedovolilo, aby si myšlienku na možné dobrodružstvo vyhodil z hlavy.
Nad čím tak uvažuješ? Pýtal sa sám seba, prišiel si loviť, nie preskúmavať jaskyňu! Napomínal sa v duchu, no vždy, keď sa pozrel na záhadnú škáru, jeho srdce sa rozbúchalo. Mal by si mať rozum a brať sa z tohto miesta preč, ďaleko, čo najďalej, hlavne preč! Škára, z ktorej Dastien nevedel odtrhnúť zrak bola o čosi užšia, ako jaskynná brána, ktorá viedla k jeho nocľahu, no bol si istý, že by sa ňou bez akéhokoľvek väčšieho problému prepchal.
Mal pocit, akoby ho k sebe vábila, jeho mužské srdce tĺklo ako o preteky. Stál zoči-voči možnému dobrodružstvu a on váhal! Oh, aký si len pripadal v tej chvíli smiešny a detský.
O tomto budeš môcť vykladať hotové príbehy! Posmeľoval sa k činu. A čo po tom, ak to nikam nevedie? Veď, každý dobrý príbeh si zasluhuje trošku vylepšiť. Pri tejto myšlienke sa Dastien šibalsky uškrnul.
Pretože škára bola príliš úzka, ukryl svoj batoh na najtmavšie miesto, ktoré v jaskynke našiel a pristúpil k priechodu. Chvíľku uvažoval, no potom len pokrútil hlavou a vtisol sa dnu.
**********
Dastien sa vytrmácal z jaskyne a namosúrene si prezrela zranenia. Strata času a nespočetné množstvo škrabancov, modrín a odrenín – to boli jediné veci, ktoré si zo svojho veľkého dobrodružstva priniesol. Nahnevane vyštekol zopár vybraných slov, upevnil si batoh na chrbte, napravil tulec so šípmi a lukom, ktorý bol o neho priviazaný a vydal sa na cestu späť do samoty lesa.
Už nie je žiadna nádej, aby som vystopoval laň zo včera, pomyslel si. Škoda, bola pekná, urastená, mäsitá a hlavne zranená – ľahká korisť. Dážď, ale určite zmyl jej stopy a ak aj nie, teraz si na nej pochutnáva svorka vlkov. Noc prežiť nemohla. Sklamaný sám zo seba sa vydal hľadať ďalšiu korisť, keď tu začul akési chrapľavé hlasy. Vychádzali spoza neďalekého mohutného balvana na kraji čistinky. Chlapec sa obratne vnoril no lesa, prešmyknúc sa pomedzi stromy. Kráčal ticho, vyhľadávajúc mäkký mach, aby stlmil zvuky svojich krokov. Zvedavosť opäť raz zvíťazila. Opatrne sa blížil k balvanu, aby si vypočul rozhovor cudzích ľudí, nedbajúc na nevhodnosť svojho skutku.
Najskôr nedokázal rozoznať ani hlásku, no postupne sa jednotlivé slová vyjasňovali a spájali sa do viet.
„Špinavá roľnícka krv! Pfuj! Banda farmárska! Niet na nich ani kúsok mäsa!“ Začul povedať prvý hlas, keď sa potichu ponoril do vysokej trávy na druhej strane balvanu.
„Nemali nám skrížiť cestu. Pre nich tu nie sme.“ Odpovedal druhý hlas, pri ktorom Dastienovi prebehol po chrbte mráz a srdce mu takmer skamenelo. Jeho telo sa rozochvelo, akoby každým slovom, ktoré tá neznáma osoba vysloví klesala teplota. Na čele mu vyrazili kvapky potu a jeho dych sa mimovoľne zrýchľoval spomaľoval.
„Pán nebude rád... nie, nie, nie, to veru nebude!“ Bedákal ten prvý a znel čoraz zúfalejšie.
„Ticho hlupák! Pán prikázal a my splníme a vykonáme podľa jeho slova! Pána nebude zaujímať lovecká, farmárska pliaga, ktorej sme sa zbavili.“
„Ale ušiel! On ušiel! Povie o nás, prezradí nás!“
„Ticho! Nezájde ďaleko! Umrie – krvácal, veľa mu neostáva a skape! Stane sa potravou pre lesné šelmy.!
„Čo keď sa dozvie?“
„Tak nám pôjde naproti po svoju smrť! Anduriela privítajú predkovia – tak si želá pán!“
Anduriel? Zamyslel sa Dastien, zatiaľ čo sa dvojica rozprávala. Počul som o Andurielovi, hovoria o ňom Mamrinove príbehy. Kto sú to? Čo sú títo dvaja zač? Čo tu pohľadávajú? Odkiaľ sem prišli a... a kto je ich pánom, o ktorom stále hovoria? Dastien si položil celý rad otázok, na ktoré však nevedel odpovedať a zotrel si z čela pot. Počkať! Zarazil sa odrazu. Počkať! Hovorili, že niekoho zabili! Došlo mu a nervozita v ňom ešte väčšmi narástla. Pri všetkých bohoch sú to nejaký vrahovia! Zhlboka sa nadýchol a pokúsil sa ukľudniť. Mal by som zmiznúť, kým na mňa neprídu... Tu ho z myšlienok vytrhol prenikavý piskot, nasledovaný ohyzdným syčaním.
Na oblohe, vysoko nad jeho hlavou zakrúžil zvláštny čierny vták. Bol ohromný, vypadal takmer ako drak. Pri pohľade na neho Dastien zatajil dych. Aj napriek vzdialenosti, ktorá medzi nimi bola dokázal jasne rozoznať ozrutné pazúre a ostrý zobák, ktoré boli priam dokonalo prispôsobené na trhanie bezbrannej koristi. Vták zo seba ešte párkrát vydal odporný piskot a stratil sa kdesi v diaľke, za vysokou stenou Dračieho zubu.
„Malagras videl!“ Zavrčal ten druhý hlas.
„Nech mi môj pán povie! Odhaľ mi, čože Malagrasové bystré oko videlo?“
„Videlo...“ Dastien nerozoznal ďalšie slová, pretože boli povedané v neznámom, drsnom jazyku, ktorý sa mu nikdy pred tým do uší nedostal.
Hodnú chvíľu vládlo ticho, keď sa ozvala osoba, ktorej patril ten prvý hlas. Tentokrát bol omnoho bližšie ku chlapcovi. Znel z lesa po jeho ľavici, tak blízko, že Dastien napäto stuhol a pri slovách, ktoré začul mu v žilách zmrzla aj posledná kvapka krvi.
„Kde si človečina?! Z kade pozoruješ?! Ukáž sa chlapča!“
Dastien sa vo vysokej tráve otočil a chcel sa odplížiť preč, keď tu na jeho batoh dopadla čiasi ruka a prudko ním trhla dozadu. Chlapec sa neudržal na nohách a dopadol na zem. Pri tvrdom páde si hlavu udrel o kameň, ukrytý pod pováľanou trávou. Pred očami mu zasvietilo tisíce svetiel a telo prestúpila prenikavá bolesť. Pri údere sa mu do úst nahrnula žlč zmiešaná s krvou a slinami. Ubolene zastonal a pokúsil sa posadiť, no čiasi noha ho priklincovala k zemi. Začul ťahavý kovový zvuk, ako keby niekto vytasil meč.
Je so mnou koniec! Pomyslel si zdesene, no nezmohol sa na nič iné, len na pridusené zachrčanie. V jednej sekunde sa mu pred očami premietol jeho život a on, akoby z diaľky opäť prežil svoje malé, pominuteľné úspechy a veľké chyby, ktoré nikdy dostatočne neľutoval. Videl svojho mladšieho brata s tvárou tak bledou a utrápenou, akú na ňom ešte nikdy nebadal, ako sa skláňa nad otvorenou rakvou, v ktorej leží bezvládne telo jeho poslednej rodiny, ktorá mu na tomto svete ostala.
Dastien mal chuť rozkričať sa prosiť o svoj život, nie kvôli sebe, ale kvôli osobe, ktorá ho iste celá prestrašená čaká doma. Nedokázal prijať realitu blížiacej sa smrti, vzpieral sa chladu, ktorý ho začal prestupovať a celá jeho bytosť sa postavila na odpor. Začal sa vzpierať a brániť – bojovať o svoj život – no jeden z cudzincov ho ešte väčšmi ťažkou nohou, odetou v čiernej kovovo-koženej čižme pritlačil k zemi.
„Pozri ako sa zvíja!“ Posmešne zajasal muž, ktorému patril ten desivý hlas. „Od strachu ani oči neotvorí!“
„Zahrajme sa s ním! Áno, áno, zahrajme sa!“ Nadšene navrhol prvý muž a naradostene tlieskal rukami, ako dieťa, keď dostane novú hračku. „Času na jeho smrť ešte bude! Zabavme sa! Tak dlho sme sa sem trmácali!“
Dastien ucítil ako tlak na jeho hrudi povolil. Niekto ho jednou rukou chytil za líca a otočil mu hlavu s príkazom:
„Otvor oči!“
Dastien v strachu o svoj život urobil tak, ako mu bolo prikázané, no to, čo uzrel ho ešte väčšmi vydesilo. Muž, ktorý sa nad ním skláňal nebol ani zďaleka človek. Nie, bola to ohavná bytosť, tmavohnedej pleti, urastenej postavy a kdejako skrivenej, nepeknej tváre. Dominantou škaredej tvár bol prasací nos, ktorý vyrastal nad obrovskými ústami, plnými ostrých zubov a výrazných tesákov. Na chlapca civeli dve malé, čierne očká bez viečok, ktoré zakrývali dlhé, čierne vlasy zviazané v nespočetnom množstve vrkôčikov.
Zozadu ho zdrapil druhý muž, rovnako ohyzdný, ako ten prvý. Bol skrčený a na chrbte mu vyrastal hrb. Jeho tvár bola omnoho bledšia a nos mal skôr ako orlí zobák, než ako prasací nos. Mal útlejšiu tvár a uši špicaté. Potiahol ho až ku skale a všetkou silou ho do nej šmaril.
Dastien bolestivo zapišťal a do očí sa mu nahrnuli slzy, aj napriek tomu, že bol náraz stlmený batohom, bolesť bola takmer neznesiteľná.
Hrbáč mu roztrhol tuniku a dlhými nechtami ho pri tom poškrabal na hrudi. „Vyrežme mu srdce Dharg’Gu!“ Ohava vytasila čiernu dýku so zakrivenou čepeľou a priložila mu ju na hruď. „Bude trpieť a pišťať kým skape!“
„Nie!“ Zvrieskol ten prvý, skôr ako Dastien stihol začať žobroniť o svoj život. „Jedlo si musíš zaslúžiť Bagar!“
„Prosím,“ pokúsil sa prehovoriť Dastien, no bol umlčaný fackou.
„Ticho, žrádlo! Nie, nie, nie, žrádlo neprosí! Nie! Neprosí!“
„Pusťme ho! Nech uteká o svoj život! Budeme ho loviť a keď ho ulovíme utíšime svoj hlad na jeho šťavnatom, detskom mäsíčku!“
„Áno, áno, áno! Je oveľa šťavnatejší, ako tí starci zo včera!“ Zrúdnosť, ktorej meno bolo zrejme Bagar, dýkou odrezal remene Dastienovho batohu a za vlasy ho vytiahol na nohy. Strčil ho smerom k lesu a prikázal mu, aby utekal.
