Kapitola I

     Mračná, ktoré zahalili nočnú oblohu v nepreniknuteľný šat opadli. Bola to len chvíľa. Rozplynuli sa ako dym stúpajúci k nebu a nad našimi hlavami sa odkryla temná obloha posypaná malými svetielkami.

     Bola prekrásna, úchvatná! No potom som sa pozrel na ňu. Ležala vedľa mňa vo vysokej tráve uprostred čistinky ukrytej v hlbokom lese, ďaleko za mojou a jej domovinou.

     Nad nami bdeli hviezdy a miestami sa k nám skláňali riedke konáre prastarej vŕby, pod ktorou sme ležali. Nádherná chvíľa, očarujúca, povedal by som. Takmer som sám seba presvedčil o tom, že bude trvať večne.

     Mohla by, povedal som si.

     Ticho som ju pozoroval, zatiaľ čo ona upierala svoje zelené oči k mesiacu. Lesky sa v chladnom svetle, ktoré jej dopadalo na dokonalú tvár. Malá ostré, no zároveň krehké ženské črty. Bola jednoducho dokonalá. Bola jednoduchá, no tak neuveriteľne jedinečná, že som sa strácal vo vlastnom ohromení.

     Do krásy jej nič nechýbalo  Bolo to, akoby som sa ani nedíval na stvorenú bytosť, bola prekrásna, krajšia ako ľudská žena, dokonalejšia, ako kde ktorá mladá elfka... ona bola... bola to bohyňa krásy!

     Áno! Nič by ju nedokázalo viac vystihnúť ako toto. Ba čo viac! Aj Aminalla jej pri všetkej svojej božskej majestátnosti z výšok hory Anmur v tichosti závidela a nezmohla sa na slovo! Hoc by sa odela do šatu z celej nočnej oblohy a vzala si do rúk kráľovské žezlo ukované hoc aj z hromu a blesku, nikdy by nebola taká ako ona.

     Že je to rúhanie? Tak nech! Rád si nechám sťať hlavu katom od bohov za túto pravdu! Hoc by som mal byť bitý bičom, alebo pálený ohňom, nikdy by som nepripustil, že je na svete i nad ním, či pod ním čosi alebo ktosi krajší než ona.

 

     Nesmeli sme sa spolu stretávať, nesmeli sme sa vídať. Nesmel som vychutnávať ten krásny pocit, ktorý som mal, keď bola blízko. Nesmel som ju mať po boku. Bolo to zakázané a obaja sme vedeli, že keď na to niekto príde, oheň hnevu, ktorý na nás dopadne nás premení v popol.

     Bolo to riziko, no riziko, ktoré za to stálo. Ak je to všetko, ak je to jediný trest, za to, že ju smiem vidieť, tak nech zo mňa strhajú aj mäso. Nestojím o vlastné telo, ani o jeho prežitie, ak mi ju vytrhnú zo života. Nech si hnije moja kostra hoc aj v cudzom hrobe, ak to znamená byť v mojich posledných chvíľach s ňou. Ak mám prísť o život, tak nech je to pre ňu!

      

     Odrazu otočila svoj pohľad a uprela ho na mňa. Cítil som jeho váhu. Moja tvár zahorela ohňom. Nedokázal som sa jej dívať do očí, mal som pocit, akoby som toho nebol hoden.

     Odvrátil som sa a zavrel som oči. Moje myšlienky vírili ako zbláznené, srdce bilo ako o preteky, telo sa rozochvelo príjemným chvením. Hoc som sa na ňu nedíval, tlak a váha jej pohľadu na mne stále spočívali. Krušil mi telo a prenikal až ku špiku mojich kostí. Prechádzal mnou a ja som mal pocit, akoby skúmala každé temné zákutie mojej ľudskej duše. Cítil som jej prítomnosť vo svojom vnútri.

     Čo to je za pocit?! Čo to so mnou je?! Pýtal som sa samého seba v dúfaní, že upokojím svoju nervozitu.

     Potom ma chytila za ruku a privinula sa ku mne tak, že som na svojom krku cítil jej dych.

     Dokonalé! Jej vlasy voňali sladko ako čerešne, ale i výrazne ako mäta a príjemne ako med. Voňali, ako mnohé kvety na tej najrozkvitnutejšej lúke. Omamná to vôňa. Úplne zmietla moju myseľ. Takmer zviedla moje srdce a myšlienky od čistoty. Tá vôňa, ťažko je ju opísať. Tá vôňa bola ako... ako hlas sirény! Bola ako spev morskej sirény! Zvodná, prekrásna, vášnivá a prenikavá.

     Prstom som jej z tváre odhrnul prameň tmavo-čiernych vlasov a pozrel som jej do očí. Opäť som však dlho neudržal kontakt, pre váhu jej pohľadu. Zovrel som jej ruku a bozkal ju na čelo.

     Odvážny krok! Zarazil som sa, či som si snáď nedovolil priveľa. Zatajil som dych, no ona mlčala, len ešte väčšmi zovrela moju ruku vo svojej.

     Dlho vládlo ticho. Vychutnával som si ho. Ani neboli potrebné slová. Rozumel som jej, nepotreboval som, aby vyslovila svoje myšlienky, dokonca som jej ani nemusel vnikať do mysle. Bolo to zjavné.

     Bojím sa to vysloviť, lebo krásne trvá krátko. V rýchlosti sa priženie, ako voda z hôr a zmätie so sebou úrodu, celé dediny, majetky a vezme si životy. Bojím sa to vysloviť, lebo po dni prichádza noc... no jedno viem. Po noci sa zase na oblohe objavujú prvé lúče hrejivého slnka a tak teda sa posmeľujem... my sme boli... šťastní.

     Nie je mi známe, aký to bol čas od chvíle, čo som sa cítil šťastne. Dni sa vlievajú do týždňov, tie sa zase strácajú v mesiacoch a mesiace upadajú do zabudnutia v dlhých rokoch. Takýto neúprosný je kolobeh času. Ako by som si teda mohol spomenúť na tak zriedkavý pocit? Pocit, ktorý tu bol v jednej hodine a v druhej sa stratil? Ako si vôbec môžem pamätať hodiny, keď sa nedokážem mnohoráz rozpamätať na dni?

     Občas moje srdce premkli obavy a strach a nejakým spôsobom sa snažili vytesniť šťastie a však v takých chvíľach som pocítil dotyk jej prekrásnej, úprimnej mysle a obavy sa rozplynuli. Stratili sa v kráse, ktorú som pociťoval. Jej myseľ bola iná, ako moja. Čistejšia, odvážnejšia a chrabrejšia, no i záhadnejšia. Prepletená nesmiernym množstvom tajomstiev, ktoré sa nakopili za nekonečné roky jej života.

     Bola i plná bolesti a smútku, poznačená mnohými stratami, no bola dokonalá.

     Vo chvíli môjho najhlbšieho dumania, keď som bol stratený vo svete mimo sveta, prerušil to krásne ticho jej o mnoho krásnejší hlas. Zaznel v hustnúcej tme a mne poskočilo srdce! Pokoj, ktorý mi sadol na dušu bol odrazu preč a nahradil ho zvláštny nekľud.

     Nebol však zlý! To nehovorím! Bol krásny! Bol to nekľud plný pokoja a istôt, presvedčenia o tom, že hoc pred svetom neuniknem, nech by som sa vydal kamkoľvek, nebudem mu čeliť sám. Takýto bol jej hlas! Rozoznel sa vám v mysli a šíril sa krvou až sa dostal do srdca a s každým jeho úderom rozlieval sa po celom tele. Bol ako hučanie vodopádov! Nie, že by bol hlučný, nie, on bol tichý, ale bol tak krásny! Znel slobodne ako voda, ktorá padá z vrchov do hlbokej doliny. A zároveň, pri všetkej svojej krehkosti znel, že by mohol rozlámať kameň na kusy a rozdrviť ho na prach.

     Takáto bola ona. Kráľovná mojich krás a jasná pani, čo sa nesie na vlnách divokého mora! Či jej snáď už len krídla chýbali k tomu, aby bola ako posol od bohov? Nie! Ona ním bola, hoc nemala krídla. Nemohla byť z tohto sveta! Tento svet – skazený svet – je plný vojen a zla. Chorôb, chudoby a vládne mu smrť. Ako by niečo také krásne a čisté mohlo pochádzať z jeho prachu a kráčať po jeho povrchu?

     A či by snáď nečistý človek, čo prestupuje zákony svoje i bohov, ktorých si postavil na zlaté podstavce vo svojich chrámov, mohol byť otcom či matkou pre tak dokonalú bytosť? Mohla by byť snáď dcérou z pokolenia elfov? Ani to nie! Beda! Aj tí, hoc sú krajší ako ľudia, nenesú na sebe takú dokonalosť! Odetí v kráľovských šatoch a honosných róbach, nesiahali by jej ani po členky. Nie ona nebola z pokolenia ľudí, nebola ani od bohov, lebo mnohý z nich sú len nemými sochami v chladnom príbytku kňazov. Kto ju teda stvoril a poslal? To som sa pýtal samého seba, keď z jej prekrásnych, plných pier, červených ako jabĺčko vyšli tieto slová:

     „Poďme spolu utiecť.“ Povedala tichým hlasom, znejúcim ako tá najzlatšia harfa. Jej tichulinký hlások však znel rozhodne.

     Priznám sa zarazila ma. Nevedel som, čo tým myslí, nevedel som, prečo to hovorí. Bol som zarazený a moje rozpaky museli byť zjavné, pretože sa pustila moje ruky a posadila sa.

      „Ty by si nechcel?“

     „Nechcel čo?“ Spýtal som sa, skutočne nevediac, čo odo mňa žiada.

     „Utiecť so mnou.“ Odpovedala stroho a pozrela sa na mňa.

     Opäť som zacítil váhu jej prenikavého pohľadu na svojej duši. Zovrelo mi srdce, pretože to by najradšej vykríklo: POĎME! Poďme i hneď! A veru i ja som chcel.

     Ale kam by sme šli? Spýtal som sa najskôr seba, či to azda nebude znieť váhavo a či ju svojou nerozhodnosťou snáď neodradím a potom som sa pozrel na ňu a položil jej tú otázku.

     „Neviem. Kam nás nohy zavedú. Ďaleko! Preč z tadeto.“ Odpovedala rozohnene a v jej hlase znela divoká vášeň. Tak krásna a vzrušujúca, že len praťažko zachoval som si zdravý rozum a neprepadol vábeniu jej lákavej výzvy.

     „Predsa nemôžeme len tak odísť.“ Odvážil som sa oponovať jej, pričom mi srdce lámalo na kusy. Tak rád by som jej vyhovel.

     Ak by požiadala o oblak, vyštveral by som sa na najvyššiu horu a najvyššiu vežu našich bohov, aby som jej jeden z tých mnoha uchvátil. Keby požiadala o diamant veľký ako hora, prekopal by som celý svet, len aby som jej ho položil k nohám. Keby si zažiadala o divokého koňa, lapil by som ho pre ňu! Čo by zažiadala o ten najdivokejší víchor, aj ten by som pre ňu lapil a poviazal, aby jej slúžil a bol jej pre radosť! Ale kam by sme smeli odísť?

     „Áno! Áno, môžeme! Smieme! Musíme!“ Ešte väčšmi sa rozvášnila a zdivočela. Bola prekrásna! Hrdinská, nespútaná, slobodná, dokonalá. Miestami som v nej videl divokú šelmu bojujúcu za svoje. Nie, nevzbudzovala vo mne strach! Bol to obdiv! Bola v mojom živote ako mesiac noci – jediným svetlom.

     „Nože postav sa!“ Vyzvala ma, keď sa sama postavila. Uchopila ma za obe ruky a ťahala ma na nohy. „Rozhliadni sa a povedz čo vidíš!“ Prikázala mi, keď som sa postavil.

     Pozrel som sa na ňu a usmial sa. Áno, toto ti splniť môžem. Pomyslel som si a tak som zažmúril do tmy, ktorú miestami rozrážalo svetlo mesiaca.

     „Vidím obrysy lesov a hôr, tu vôkol nás i tam ďaleko pred nami.“ Odpovedal som jej.

      „A teraz mi povedz, čo počuje tvoje ucho! Čo počuješ tu i to, čo počuješ v diaľke mi opíš!“

     „Počujem spev nočného hmyzu a hukot sov. Nad nami sa vznášajú netopiere a svojím piskotom nám oznamujú, že tu nie sme sami, ale bdejú nad nami. To počujem tu. A v diaľke? V diaľke čujem bystrinu, ktorá preteká uprostred čistinky, na ktorej práve sme. Jej prúd je divoký a ženie sa dole hlbšie do doliny, aby sa tam vliala do rieky, ktorej vodopády sú tak hlučné, že ich hukot čujem až sem.“

     Oboma rukami ma chytila za plecia a pritisla sa ku mne. Objala ma a zovrela ma v náručí. Rozplakala sa a ja som nevedel, čo mám urobiť. Nevedel som, či sú to slzy radosti alebo smútku. Spôsobil som jej to ja? Bola to moja chyba, že ronila slzy?! Chcel som sa začať nenávidieť, chcel som vytasiť svoju dýku a vraziť si ju do srdca, no zároveň som chcel padnúť na kolená a prosiť ju o odpustenie. Chcel som ju aj utešiť. Chcel som, aby prestala plakať a aby mala radosť. Chcel som vidieť jej tvár žiarivú, bez bolesti a trápenia! Čo by som v tej chvíli za to len dal! Ak by ma snáď radosť požiadala o svoj život, že len tak jej vstúpi do života povedal by som jej, nech si ho len berie! Nech je ona šťastná, hoc by to malo znamenať, že ja zahyniem! Ak by som mal horieť v plameňoch tak nech! To všetko len pre jej radosť a pre jej šťastie!

     „Toto všetko stojí medzi nami!“ Zasyčala pomedzi plač, keď zaborila svoju hlavu do mojej tuniky. „Toto všetko a ešte viac! Ty si zo severu a ja z juhu! Mnohé trápenia stretávame, keď ideme jeden druhému naproti! Dlhé minúty, ktoré sa dajú zrovnať s večnosťou nás oddeľujú!“ Vzlykala a ja som nevedel nájsť žiadne útešné slová. Vedel som, že to, čo hovorí je pravdivé.

     „A čo potom môj rod?! Veď sú pre teba nebezpečný! Oh, ak by len zvedeli o našej láske, stali by sa ti katom a mne žalárnikom! Už takto sa len potajme plížim z vezenia mojich komnát a matka to už spozorovala! Vidím jej to na očiach! Netuší zatiaľ kam utekám, keď padne noc, ale vie, že sa vytrácam! Beda nám, keby ona zvedela! Teba by dala zamordovať a mňa prikovať k vlastnej posteli!“

     Uchopil som ju za plecia a nežne som ju od seba odtiahol. Mojím čelom som sa dotkol jej a zadíval som sa jej do tých prekrásnych očí. Rukami som zišiel po jej pleciach, krku, až kým som neuchopil jej tvár do dlaní. Palcami som jej zotrel slzy a bozkal ju na maličký noštek.

     „Nedozvie sa! Ostaneme jej skrytí!“ Upokojoval so ju.

     „Nie, neostaneme. Ona sa dozvie. Vždy sa dozvie, čo tajím. Aj keby ma mala nechať sledovať, len, aby zvedela kam sa tak náhlim, aj keby mala poslať jazdcoch na orloch, len, aby zvedela kam utekám, spravila by to.“

     „Nie. Veď to sa jej nepodarí. Aj čo by prikázala stromom, aby sledovali každý tvoj krok, či nie si rýchlejšia ako každý z jej špehov? Videl som ťa, ako si sa niesla na krídlach vetra. Nedohoní tak nik, ani ten najrýchlejší z nich! Videl som, ako si sa zahalila temnotou a nebolo možné uzrieť ťa! Tvoj krok je tichý, nedá sa čuť!“

     Ani som nestihol dopovedať a ona ma pobozkala. Pritisla svoje pery na moje a ja som ostal v rozpakoch. Už to nebol len nežný bozk na líčka, či čelo, nie, toto bolo plné vášne a ohňa. Keď bozk skončil, objala ma a odtiahla sa odo mňa. Spravila pár krokov vzad a s vážnou tvárou prehovorila:

     „Ak chceme prežiť život jeden pri druhom, bok po boku, musíme ísť. Inak sa o nás matka dozvie a pretečie kalich jej hnevu. Potom nezostane šťastie ani pre jedného z nás. Ostane nám bolesť a smútok.“ Na chvíľu sa odmlčala, vedel som, že nie preto, aby som mohol odpovedať, ale preto, aby dala svojim slovám dôraz. „Uvažuj a keď sa tu znova stretneme, povieš mi, kam si zašiel vo svojom dumaní. Kiež by bolo inej cesty ako ti opätovať tvoju lásku, ale nie je. Nie bez toho, aby za to prišiel trest.“ S týmito slovami vstúpila do temnoty a už jej viacej nebolo. Stratila sa v tme a nezostalo po nej ani chýru, ani slychu. Bola preč. Ešte hodnú chvíľu som stál na mieste, uvažujúc nad tým, čo vykonám. Mal som chuť ostať na mieste a čakať hoc aj celý týždeň, na to, kým ju zase uvidím.

     Vydal som sa napokon na cestu. Čakala ma asi hodina cesty temným lesom a skrze rôzne potoky.

     Život na našej farme začínal skoro a teda mi nikdy neostávalo veľa času. Domov som prichádzal často len hodinu pred svitaním a so slnkom preberali sme sa i my, aby sme mohli započať našu prácu.

     Ach, bude to týždeň, celých osem dní! Pomyslel som si zúfalo. Ako to len bez nej prežijem? Nebola preč ani pár minút a už mi chýbala a cnelo sa mi po nej. Ako by som ju mohol stratiť? Ak je pre ňu podmienkou našej lásky útek, tak nech to berú všetky Tiene, utečiem s ňou kam si len zažiada! 

Kapitola II